História
Antisemitizmus je vraj najstaršou systematickou nenávisťou v dejinách ľudstva. Môžeme o tom polemizovať, ale to samotnú nenávisť voči Židom nezmierni a už vôbec ju nevymaže z povahy ľudstva. Ľudia sú raz takí – nenávidíme, keď niečo nepoznáme. Nenávidíme, keď niečomu nerozumieme. Nenávidíme, keď je niekto iný ako my. A v zásade, aj keď je rovnaký. Nesieme si to tisícročiami a meníme len objekt svojej nenávisti a formu, ako sa s ňou vysporiadame.
Ani v Rakúsko-Uhorsku to nebolo iné. V dôsledku obchodovania najmä so zlatom a striebrom vydal 4. 8. 1691 Leopold I. listinu, v ktorej sa zakazuje predávať zlato a striebro Židom, prikázal odňatie pasov, pretože spôsobujú škody v banských výnosoch pre celé kráľovstvo. V okolí banských miest Tekovskej stolice mohli Židia bývať a obchodovať v Želiezovciach, Leviciach, Kalnej nad Hronom, Zlatých Moravciach a Topoľčiankach.
Okrem iných zdanlivých maličkostí platil aj zákon o tzv. uhorskej míli, čo bolo 8 533,6 m – vzdialenosť, v ktorej sa žiadna židovská osoba nemohla oficiálne usadiť v baníckych a kráľovských mestách. Jedno z vysvetlení uvádza, že zákon mal znemožniť židovským obchodníkom narábať so vzácnymi
kovmi. Nuž ale... kto chce, spôsob si nájde. Aj počas platnosti tohto zákona pôsobili v Banskej Štiavnici židovskí stavitelia, študenti, obchodníci, vedátori, ale neboli majiteľmi nijakej nehnuteľnosti.
Jozef II. bol osvietenejším panovníkom a jeho Tolerančný patent zrušil platnosť Zákona o uhorskej míli, čo umožnilo založenie Židovskej náboženskej obce priamo v Banskej Štiavnici. Stalo sa tak v 60. rokoch 19. storočia. Údaje o presnom roku založenia obce sa líšia v rôznych prameňoch, podstatou však zostáva, že do mesta sa veľmi rýchlo prisťahovalo dostatočné množstvo rodín, aby takáto obec vôbec vznikla. Na čele ŽNO v Banskej Štiavnici stáli koncom 19. a začiatkom 20. storočia Jakub Hell, Jakub Knopp, Július Glückstahl, Bernát Goldzieher a Ignác Tandlich. Azda pod vplyvom multikultúrneho prostredia mesta bola väčšina židovskej komunity neologická a iba mizivé percento patrilo k ortodoxnej vetve. Židovská komunita vyzbierala medzi sebou aj dostatok finančných prostriedkov na kúpu dvoch domov, ktorých spojením vznikla synagóga s dvomi vchodmi – jedným pre mužov a druhým pre ženy. Na jej priečelí nájdete nápis v hebrejčine: „Nechajte ich postaviť pre mňa chrám a ja v ňom budem bývať.“
Prvá židovská škola v meste bola zriadená v rokoch 1883 – 1884 a školský rok začala so súkromným učiteľom menom Herz (dom Ursínyiho – P. Lesíka, pod dnešnou poštou). Pre zlú finančnú situáciu však nemala dlhé trvanie. Školská stolica bola zriadená v roku 1879 a následne nová židovská škola začala pôsobiť v roku 1887 v sídle budovy na výrobu pleteného tovaru, potom v Ružovej ulici a neskôr po odkúpení pozemku v roku 1890 a postavení synagógy v roku 1893 sa presťahovala do jej priestorov.
V medzivojnovom období zohrali Židia veľmi dôležitú úlohu v hospodárskom živote a prispeli k jeho rozvoju a zvýšeniu zamestnanosti. Mnohí pracovali ako obchodníci, priemyselní podnikatelia, remeselníci, advokáti, lekári, lekárnici, inžinieri, úradníci a súkromní podnikatelia.
Jakab Hell sa zaslúžil o rozšírenie kúpeľov vo Vyhniach a založil Banskoštiavnický obchodný a úverový ústav, Koloman Ungár založil továreň na drevené výrobky, Adolf Weisz továreň na výrobu mužských košieľ a bielizne (1905 – 1914), Bretschneider továreň na obuv, Alexander Erdöss továreň na obuv. Tento začal pôsobiť v Štiavnických Baniach a v roku 1911 sa presťahoval do Banskej Štiavnice.
Eugen Timföld mal továreň na pletené výrobky. V tridsiatych rokoch 20. storočia dochádza k silnému rozmachu spotrebného priemyslu a vznikajú nové židovské firmy, ako sú Tricota, Schindlerka, Svetro, ktoré boli po II. svetovej vojne integrované do n. p. Pleta. Okrem toho založili banku Kereskedelmi és hitelbank, ktorá bola neskôr premenovaná na Tekovskú banku a Sedliacku banku.
ŽNO vydržiavala synagógu, malú modlitebňu, cintorín, rituálny kúpeľ (mikve) a obytný dom, v ktorom bývali zamestnanci. Pre potreby aktivity mládeže v roku 1914 vzniká na Slovensku židovská skautská organizácia Hašomer Hacair. Po desiatom roku existencie Slovenského skautingu viedol v Banskej Štiavnici päťčlenný židovský oddiel Štefan Allman. Pôsobil tu aj dievčenský židovský oddiel. V meste vyvíjal činnosť aj športový telovýchovný spolok Macabi (Makabejec – Židovská telocvičná jednota).
Mnoho návštevníkov mesta sa často pýta, kde tu bola židovská štvrť. Nebola. Toto čarovné mini mesto nevytvorilo
amostatnú židovskú štvrť, ale poskytlo priestor na spolužitie v každej, aj tej najmenšej, uličke. Všade ste mohli nájsť židovský obchodík, židovského opravára, krajčíra či lekára. Od Námestia Sv. Trojice cez hlavnú ulicu až po zastrčené a ťažko dostupné časti mesta. Tak ako sa na poriadne kozmopolitné mesto patrí, veď významná banícka akadémia lákala národy a národnosti z celého sveta.
Práve v tridsiatych rokoch 20. storočia došlo k rozmachu priemyslu a najmä obchodu a mnohí živnostníci a intelektuáli – najmä v lekárstve a práve – boli občania židovskej národnosti. V Banskej Štiavnici to boli JUDr. Július Hegedűsch, ktorý býval na Nám. Sv. Trojice, lekári MUDr. Szegedy – na Radničnom námestí, MUDr. Singer – na Ul. A. Kmeťa pri Lekárni u Spasiteľa, MUDr. Welward, MUDr. Lieberman – praktickí lekári, MUDr. Ackerman – zubár a MUDr. Jozef Štrelinger, ktorý býval a mal ordináciu v tzv. Bretschneiderovskom dome alebo „Bryndziarni“.
Podniky, ktoré prosperovali aj v období celosvetovej krízy, boli firmy Löwy – Müller a Kohán, ktoré vyrábali textil. Firma Löwy – Müller sídlila v mieste súčasného podniku Pleta. Löwy bol prívrženec levitov. Zakladatelia Tricoty, továrne na pletený tovar, boli Eugen Müller, Ján Artúr a Ernest Löwy – šlo o výrobu detských súprav, svetrov, šálov. Ďalšími podnikmi boli obuvnícke družstvo Gerö – Dezider Erdöss (1922), továreň na obuv Erdöss a Gerö (1912 – 1945), továreň na obuv Žigmund Brettschneider (1895), firma Hegedüs (1912 – 1924), výroba obuvi, ďalšia firma na obuv, ktorej zakladateľom bol Dezider Erdöss, a firma Artura Erdössa (1919) vyrábala bryndzu a syry.
A potom prišiel rok 1939 a potom 1941 a s ním prijatie Židovského kódexu, ktorý pripravil židovských občanov o všetky
ľudské i majetkové práva. Väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch. Tí, ktorým sa podarilo prežiť, sa po návrate domov radšej odsťahovali do iných krajín. Mnohých nepustili do vlastných domovov, mnohým nevrátili ani uschované spomienky. Z archívov sa „stratilo“ mnoho dokumentov o ich životoch i smrti. Nepoznáme presný počet tých, ktorým sa podarilo utiecť, ani tých, ktorí boli transportovaní a zavraždení, a ani tých, ktorí prežili. Aj približné čísla zavraždených sú však desivé.
Koniec vojny priniesol úľavu, ale iba čiastočnú. Ďalšie perzekúcie nasledovali v čase budovania socializmu. Z mnohých gardistov sa stali komunisti a zostali tak na rozhodujúcich postoch. A rozhodovali. O tom, kde môžu či nemôžu Židia pracovať, či vôbec môžu študovať a pod.