Cintorín
V Štiavnici sú tie najväčšie pamiatky vždy na niektorom z vŕškov. Kalvária na sopúchu, Nový zámok zasa presne oproti nej. Dobre to premysleli tí naši predkovia, keď Nový zámok umiestnili strategicky tam, odkiaľ bolo najlepšie vidno, či sa blíži nepriateľ. Čudesné je iba to, prečo sa táto stavba nazýva zámkom, keď nikdy nijakým zámkom nebola. Azda iba kvôli pôvodnej túžbe nespratnej a hýrivej Barbory Rösslovej, ktorá kedysi dávno na tomto kopčeku chcela vystavať z trucu zámok. Jej plány nadobudli úplne iný smer a zo zámku nič nebolo, avšak murovaný strážca namiesto neho našiel omnoho lepšie uplatnenie. Iba z jeho najvyššieho poschodia vám padne zrak na miesto, ktoré je dnes radšej ukryté.
Je to neveľký židovský cintorín, ktorý dopĺňa skupinu okolitých cintorínov, katolíckeho i evanjelického, situovaných hneď pri hlavnej ceste. Takúto výsadu však Židia dlho nemali, a už vôbec nie vtedy, keď prišli do baníckeho mesta s láskavým povolením cisára a po čase potrebovali pochovávať svojich mŕtvych. Našli si teda miesto učupené pod Novým zámkom, ku ktorému sa dostanete nenápadnou poľnou cestičku pod ním. Na jej konci sa vynára biela nízka budova, akoby chcela farebne dopĺňať svojho strážiaceho suseda. Je to dom smútku, takzvaný Ciduk hadin, kde Židia vykonávali pohrebné obrady pod tak
tovkou miestneho rabína i členov pohrebného spolku Chevra kadiša, ktorý založili hneď po príchode do Banskej Štiavnice.
Ktovie, kde sa túlal dizajnér tejto budovy, alebo možno iba obdivoval južanskú architektúru vo vzácnych cestopisoch alebo pohľadniciach. Môžeme popustiť uzdu fantázii tak ako on. Ciduk hadin postavili v maurskom štýle, ktorý je typickým prvkom španielskej architektúry. Nijako však nenarúša celkový dojem z centra mesta, keďže je situovaný v skrytej, ba až zalesnenej časti jeho širšieho centra. A iba pozorné oko si všimne vytŕčajúcu kupolu spoza hustých korún okolitých stromov. Záznamy o existencii tejto budovy siahajú do roku 1863, ale samotné hroby sú staršieho dáta, čo znamená, že Židia si na tomto mieste pochovávali svojich blízkych ešte skôr, ako našli prostriedky na stavbu domu smútku.
Nevieme, ako prebiehali pohrebné obrady pred postavením domu smútku, avšak s jeho existenciou už židovská komunita mohla naplno rozvinúť aj túto stránku svojich zvyklostí – neologických či ortodoxných. Aj tu bol život židovskej komunity silne ovplyvnený prostredím a dobou. Zostali však prvky, ktoré boli nemenné a vždy rešpektované. V tradičných židovských komunitách sa v dňoch pred pohrebom a po ňom dodržiavalo niekoľko zvykov a tradícií.
Pred pohrebom sa telo zosnulého tradične umylo a oblieklo do jednoduchého bieleho rubáša, známeho ako „tallit katan“. Rodina obyčajne položila zosnulého na podlahu, nohami smerom k dverám, a zapálili sviečku. Pred pohrebom bolo zvykom, že telo zosnulého sa určitý čas uchovávalo doma. Toto obdobie sa nazýva „šmira“ a zahŕňa stráženie tela, uistenie sa, že nie je ponechané osamote, a recitovanie modlitieb. Členovia rodiny alebo priatelia zosnulého sa striedali v strážení a považovalo sa
to za spôsob, ako si uctiť zosnulého a poskytnúť rodine útechu. Telo sa potom uložilo do jednoduchej drevenej rakvy a položil sa cezeň modlitebný šál (tallit). Rodina a priatelia zosnulého sa zvyčajne zhromaždili, aby predniesli modlitbu, „smútočný kadiš“, a recitovali žalmy a iné modlitby.
V deň pohrebu – obyčajne do 24 hodín od úmrtia – sa telo zvyčajne odviezlo na drevenom čiernom koči, nasledoval sprievod na cintorín, kde sa konal pohreb. Na cintoríne pohrebný obrad zvyčajne zahŕňal prednes modlitieb a účasť rabína alebo iného náboženského vodcu. Jeho súčasťou bol aj tradičný akt hádzania hliny na rakvu, známy ako „kriah“, ktorý vykonávali najbližší členovia rodiny na znak svojej účasti na pohrebe. Na začiatku obradu si príbuzní natrhli kus odevu – rukáv, vrecko na kabáte – na znak smútku, neskôr sa používali čierne stužky.
Po pohrebe rodina a blízki priatelia zosnulého zvyčajne držali šivu, čo je sedemdňové obdobie smútku. Počas šivy rodina zvyčajne prijímala návštevy vo svojom dome a recitovali sa modlitby a žalmy. Okrem toho sa po šive začalo obdobie smútku nazývané „šlošim“, ktoré trvalo 30 dní. Počas šlošim bolo zvykom, že rodina sa nezúčastňovala na večierkoch ani iných oslavách a naďalej recitovala smútočný kadiš.
Pár týždňov po pohrebe umiestnili na hrobové miesto náhrobný kameň. A tie na našom štiavnickom židovskom cintoríne tiež reflektujú dobu, kedy osoba zomrela. Nápisy na náhrobných kameňoch sú napísané v rôznych jazykoch či ich kombináciách, podľa toho, ktorý jazykový úzus prevažoval. Nájdeme na nich nápisy v hebrejčine, nemčine, maďarčine i v slovenčine. Tie hebrejské sú určite najzaujímavejšie. Mnohé sú originálnou básňou neznámeho autora, ktorý opisoval život nebožtíka – občas aj vtipne a nie pateticky. Často hovoria o po
volaní nebožtíka či o tom, akú úlohu zastával v komunite. Sú rýmované a každý verš sa začína na jedno z písmen mena nebožtíka. Treba si však uvedomiť, že meno v hebrejčine sa môže líšiť od jeho civilnej verzie. Každý nápis v hebrejčine sa začína slovami „tu leží“. Nápisy v ostatných jazykoch sú skôr faktografickejšie, uvádzajú dátumy narodenia a úmrtia.
Mnoho židovských cintorínov je orientovaných smerom na Jeruzalem. Aj o tomto našom by sme to v zásade mohli potvrdiť, ale o presnosti by sme sa hádať nemohli. Nájdeme na ňom však aj „poschodové“ hroby, kde je pochovaných viacero príbuzných akoby v „poschodiach“ – dôvody boli pravdepodobne rôzne – od príbuzenských po finančné či priestorové možnosti.
Na štiavnickom židovskom cintoríne je 268 hrobov, na ktorých sme boli schopní rozlíšiť meno pochovaného, ale je mnoho takých, u ktorých takáto identifikácia nie je možná, nakoľko cintorín čelil a čelí mnohým devastačným a deštrukčným vlnám miestnych rozkrádačov, nacistov, vandalov či iba hlupákov. Podarilo sa nám však v spolupráci s miestnou strednou školou vytvoriť jeho zameranie a umiestniť tak nákres i zjednodušiť vyhľadávanie jednotlivých hrobov priamo na webe virtualnastiavnica.sk. Skúste, možno nájdete svojich príbuzných. Sú tu mená, o ktorých som písala – Wassermannovci, Gemeinerovci, Goldbergerovci... a desiatky ďalších, ktorých osudy azda niekedy ešte odhalíme.
Ak by ste však chceli priniesť kvety, je to zbytočné. Aj sviečky, aj iné ozdoby. To všetko je márnosť s krátkou životnosťou. Starým dobrým zvykom je dať kamienok na čelo hrobu. A i toto má mnoho vysvetlení. Jedno z nich hovorí o putovaní Židov púšťou, keď nebožtíkov iba prihrnuli kameňmi. Druhé súvisí so známym „prach si a v prach sa obrátiš“. Tretie je o trvalej spo
mienke, ktorá sa nerozpadne. Je aj jedno také vtipné: ak zaťažíš kameň kameňom, nebožtík už nevylezie. Aj toto je židovská demokracia – možnosť výberu v každej oblasti.
Cintorín je uzamknutý z bezpečnostných dôvodov, ale ak chcete prísť, zavolajte, napíšte.
Pokiaľ máte záujem o bližšie informácie, pozrite tiež aplikáciu Virtuálny židovský cintorín Banska Štiavnica
Plán cintorína